Ministerstvo školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky
Ministerstvo školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky
Stromová 1, 813 30
Bratislava
Tel. +421 2/59374111
e-mail: info@minedu.sk

Rozhovor s Veronikou Klindovou, absolventkou programu Teach for Slovakia a stážistkou na MŠVVaŠ SR

     Ako pomôcť žiakom z málo podnetného prostredia? Absolventi medzinárodného programu Teach for Slovakia (TFS) boli na krátkej stáži v kancelárii ministra a štátneho tajomníka. Mladí nadšenci dva roky učili na základných školách v najťažších podmienkach. Rozprávali sme sa s nimi o ich skúsenostiach  i o tom, čo by mohlo zlepšiť ťažkú misiu učiteľa, pôsobiaceho v náročnom prostredí.

Veronika Klindová - absolventka žurnalistiky pôsobila ako projektová asistentka v Transparency International Slovensko a ako redaktorka sa v redakcii TRENDu venovala zdravotníctvu. Po dvoch rokoch učenia na Spojenej škole internátnej v Levoči a ZŠ v Bratislave - Vrakuni nastúpila na krátku stáž do kancelárie ministra. Počas pôsobenia v školstve taktiež založila projekt na motiváciu detí Prečo škola?.
 
     Prečo ste sa rozhodli  zapojiť sa do programu Teach for Slovakia?
- Vždy som vyhľadávala pracovné možnosti, v ktorých som videla hlbší zmysel a nielen spôsob, ako zarobiť peniaze. Na inzerát Teach for Slovakia som na sociálnej sieti natrafila v čase, keď som sa pripravovala na magisterské štátnice a bola som tak trochu na profesnej križovatke. Pri vypĺňaní prihlášky som nie celkom vedela do čoho idem, bol to tak trochu risk. Dnes to hodnotím ako jedno z najlepších staz4rozhodnutí.
 
     Kde ste v rámci programu Teach for Slovakia pôsobili?
- Prvý rok som učila na špeciálnej základnej škole pre nevidiacich a slabozrakých v Levoči. Druhý rok som učila na bežnej sídliskovej škole na periférii Bratislavy. V programe nie je bežné takto vystriedať dve školy, som preto vďačná, že som dostala takúto možnosť. Pomohlo mi to aspoň čiastočne pochopiť rozdiely medzi východom a západom.
 
     Spomínali ste, že vás najviac prekvapila škola v Levoči. Prečo?
- V podstate mi otvorila oči. Do času, kým som do nej vkročila, som úplne ignorovala nevidiacu časť spoločnosti. Vôbec som neriešila, ako sa ľudia s nejakým postihnutím môžu medzi nami cítiť. Začala som viac uvažovať o inklúzii. V meste si viac všímam, ako nešikovne sú riešené bezbariérové prístupy, kde všade chýbajú popisy v Braillovom písme... Zároveň vnímam potrebu aj špeciálnych centier, kde sa sústredí úžasné množstvo pomoci a kde sa môžu deti bez stredu učiť, ako zvládnuť napríklad orientáciu v priestore, ako používať rôzne pomôcky a podobne.
 
     Ako zvládajú deti s postihnutím zaradenie do života?
- Veľa závisí od výchovy a vzdelania. Prílišná potreba chrániť postihnuté deti pred okolitým svetom nerobí dobre nikomu, ani zdravej majorite. V Levoči som spoznala veľa šikovných detí, ktoré mali napriek všetkému veľké ambície, nechceli zostať zavreté doma a poberať dávky. Išli na gymnáziá či priemyslovky s plánom, že potom pôjdu na vysokú školu. Veľmi na nich vplývalo, že mali podporu aj z domu. To sú decká, ktoré sa v živote nestratia. No videla som aj opačné prípady. 
 
     Ďalším pôsobiskom bola škola v Bratislave, do ktorej chodili aj deti zo sociálne znevýhodneného prostredia.
- Ak si niekto myslí, že Bratislava je, čo sa týka škôl a detí, "zahojená", je na omyle. V nablýskanom staz2svetle „veľkomesta“ sa pekným oblečením, skvelým telefónom či inými hračkami často zatienia skutočné problémy, s ktorými sa stretávajú deti po celom Slovensku. Drogy na ulici, násilie, šikana, nezáujem rodičov, alkohol doma aj v partii kamarátov, chýbajúca vízia, čo so životom... Toto sú skutočné bariéry, ktoré brzdia deti. Je preto úplne jedno, či ste z osady na východnom Slovensku alebo z paneláku v Bratislave, ak sa narodíte do neprajného prostredia, cesta von je náročná. Rozdiel je len v tom, ako môžete skončiť – či ako díler na sídlisku alebo zlodejíček na dedine.
 
     Aká bola spolupráca s rodičmi?
- S tými, ktorí chceli spolupracovať, bola veľmi dobrá. Keďže v Levoči išlo o špeciálnu triedu, kam chodilo menej detí, poznala som všetkých rodičov a pravidelne sme spolu komunikovali. V Bratislave to bolo horšie. Nakoniec sa však najzávažnejšie veci podarilo vyriešiť. Vo všeobecnosti však vidím veľký priestor, ako by mohli školy viac zatiahnuť rodičov do procesu vzdelávania a nerobiť zo seba navzájom nepriateľov.
 
     V triede sedeli žiaci z rôznych rodín, ako sa škola snažila o inklúziu?
- Podľa mňa je na Slovensku veľmi málo škôl, ktoré sa programovo snažia o inklúziu detí, či už z rôznych sociálnych a etnických skupín alebo detí s postihnutím. Skôr túto úlohu chtiac nechtiac preberajú na seba učitelia na etickej výchove, náboženstve či občianskej náuke. To však vôbec nestačí, ide totiž len o 45 minút za týždeň. Pritom schopnosť spolupracovať s rôznorodými ľudmi je v živote nevyhnutnosť. Dôsledky v triedach sú často tragické. Taká šikana, vylúčenie z kolektívu, výsmech a ponižovanie vedia človeka poznačiť na celý život.  
 
     Ako stážistka ste sa mohli na ministerstve školstva zúčastniť na rokovaní. Čo vás zaujalo?
- Posledné dva roky som sa sústredila len na problematiku základných škôl, ktorá je sama o sebe obšírna. A tu som zrazu sedela v miestnosti, kde sa riešili vysoké školy, eurofondy, vedecké parky, šport... Je to už také klišé, keď sa hovorí o tom, že ministerstvo školstva je obrovský rezort, ale keď si to takto človek vypočuje, až vtedy ho to skutočne udrie do čela.
 
staz5    Čo vám dala stáž?
- Taký základný prehľad o tom, ako funguje komunikačné oddelenie ministerstva.
 
     Keďže ste pôsobili v školskom prostredí, čo by sa podľa vás mohlo zefektívniť, zlepšiť?
- V prvom rade treba zapracovať na spoločenskej hodnote učiteľa. Na druhej strane by sa však systém škôl mal oslobodiť od zbytočného strachu z inšpekcie a predstierania, že s naším štýlom vzdelávania je všetko v poriadku a za zlé výsledky môžu všetci ostatní. Je na čase, aby sa školy sústredili na všetkých žiakov, ktorí sú u nich zapísaní, nie len na tých, ktorých by tam chceli mať. 
 
 

Facebook Zdieľať